definitely maybe

Sú dni, keď sa cítim naozaj na hovno. Vtedy sa snažím ventilovať moje pocity písaním. Milujem písanie. No keď mám myšlienky zmeniť na vety, nastáva problém. Nemám zdanie o čom mám písať. Už si, ale na to pomaly zvykám.

Som človek, ktorý svoje pocity skrýva. Nastáva tu však nevšedný paradox. Svojim blízskym nedôverujem, hlavne mojej manželke. Ale veľmi ľahko sa citovo obnažím pred verejnosťou, aj vďaka tomuto blogu. Je to pokrytecké. Vyriešil som to tak, že zahodím moju komplikovanú povahu a budem sa viac snažiť v mojom živote, aby som nebol až taký postrach usporiadaného života. Nerobím to kôli verejnosti, ale kôli mojej láske, ktorú tak neskonale ľúbim a ktorej tak neskonale niekedy ubližujem mojou tvrdohlavosťou, uzatvorenosťou a nechápavosťou.

Rozhodol som sa, že sa nebudem tváriť ako nejaký vidlák z Hornej a možno tiež Dolnej. Som inteligentný človek, ktorý vie zmeniť pohľad na svet a vie zmeniť svoje spávanie. Bože aké keci. Už si idem sám sebe na nervy. Proste ide o to, že milujem svoju ženu a teraz mám výčitky svedomia, ako sa ku nej niekedy správam. Ako nejaký arogant. To nechcem. Najradšej by som sa prefackal. Pretože som je dal pred oltárom sľub, ako sa o ňu budem starať a čo sa po troch rokoch so mňa vykľulo? Arogant! Ako nejaký kšeftár z Blavy, ktorý ženu potrebuje iba na jedno.

Najlepšie na tom je, ako ľahko sa to povie, tak ťažko sa to uskutoční. V prvom rade ide o vzťah. Niekedy si predstavujem, čo by som bez manželky robil. Ona ma vytiahla z tých sračiek, ako drogy, chlast, život na ulici. Je to poriadne klišé, kde vzorec zviera a kráska sa do detailu splnilo šťastným vyvrcholením. No a čo, na druhej strane láska je najsilnešia zbraň. Ďaľšie klišé. Kto ju nezažil tak nič nechápe.